356 ]
yogIndudevavirachita
[ adhikAr-2 dohA-83
जो ण हणेइ वियप्पु यः कर्ता शास्त्राभ्यासफलभूतस्य रागादिविकल्परहितस्य निजशुद्धात्मस्व-
भावस्य प्रतिपक्षभूतं मिथ्यात्वरागादिविकल्पं न हन्ति । न केवलं विकल्पं न हन्ति । देहि वसंतु
वि देहे वसन्तमपि णिम्मलउ निर्मलं कर्ममलरहितं णवि मण्णइ नैव मन्यते न श्रद्धत्ते । कम् ।
परमप्पु निजपरमात्मानमिति । अत्रेदं व्याख्यानं ज्ञात्वा त्रिगुप्तसमाधिं कृत्वा च स्वयं भावनीयम् ।
यदा तु त्रिगुप्तिगुप्तसमाधिं कर्तुं नायाति तदा विषयकषायवञ्चनार्थं शुद्धात्मभावनास्मरण-
द्रढीकरणार्थं च बहिर्विषये व्यवहारज्ञानवृद्धयर्थं च परेषां कथनीयं किंतु तथापि
परप्रतिपादनव्याजेन मुख्यवृत्त्या स्वकीयजीव एव संबोधनीयः । कथमिति चेत् । इदमनुपपन्नमिदं
व्याख्यानं न भवति मदीयमनसि यदि समीचीनं न प्रतिभाति तर्हि त्वमेव स्वयं किं न
भावयतीति तात्पर्यम् ।।८३।।
vikalpathI rahit nijashuddhAtmasvabhAvanI prApti chhe evA nijashuddhAtmasvabhAvathI pratipakShabhUt
mithyAtva, rAgAdi vikalpano nAsh karato nathI. mAtra vikalpano nAsh karato nathI eTalun ja
nahi, paN dehamAn rahevA chhatAn paN nirmaL-karmamaL rahit-nij paramAtmAne shraddhato nathI, te
jaD – mUrkha chhe.
ahIn, A vyAkhyAn jANIne ane traNaguptiyukta samAdhi karIne potAne ja bhAvavo,
ane jyAre traN guptithI gupta samAdhi karavAnun na bane tyAre viShayakaShAyanI vanchanA arthe
(viShay kaShAyane chhoDavA mATe) ane shuddha AtmAnI bhAvanAnun smaraN draDh karavA mATe ane
bahirviShayamAn vyavahAragnAnanI vRuddhi arthe bIjA jIvone dharmopadesh Apavo, tem chhatAn paN
parane upadeshavAnA bahAnA dvArA mukhyapaNe svakIy jIv ja sambodhavo. kevI rIte? te A
pramANe — A yogya nathI; A gAthAnun vyAkhyAn mArA manamAn vasyun nathI; jo samIchIn
paNe (barAbar sArI rIte, yogya rIte) pratibhAsatun nathI, to tame paN svayam teno vichAr
karo. Avun tAtparya chhe. 83.
और निज शुद्धात्माको ध्यावना । इसलिए इस व्याख्यानको जानकर तीन गुप्तिमें अचल हो
परमसमाधिमें आरूढ़ होके निजस्वरूपका ध्यान करना । लेकिन जबतक तीन गुप्तियाँ न हों,
परमसमाधि न आवे, (हो सके) तबतक विषय कषायोंके हटानेके लिये शुद्धात्मस्मरण
भावनाके दृढीकरण हेतु परजीवोंको धर्मोपदेश देना, उसमें भी परके उपदेशके बहानेसे
मुख्यताकर अपना जीव हीको संबोधना । वह इस तरह है, कि परको उपदेश देते अपनेको
समझावे । जो मार्ग दूसरोंको छुड़ावे, वह आप कैसे करे । इससे मुख्य संबोधन अपना ही है ।
परजीवोंको ऐसा ही उपदेश है, जो यह बात मेरे मनमें अच्छी नहीं लगती, तो तुमको भी भली
नहीं लगती होगी, तुम भी अपने मनमें विचार करो ।।८३।।