adhikAr-2 dohA-116 ]paramAtmaprakAsha [ 411
bhAvArtha — he yogI! rAgAdi snehathI pratipakShabhUt evA vItarAg paramAtma-padArthanA
dhyAnamAn sthit thaIne shuddha AtmatattvathI viparIt evA snehane tun chhoD. shA mATe? kAraN ke
sneh samIchIn nathI. te snehamAn Asakta sakaL jagatane nisneh evA shuddha AtmAnI bhAvanAthI
rahit shArIrik ane mAnasik anek prakAranAn ghaNAn dukhone sahan karatun, tun dekh.
ahIn, bhedAbhedaratnatrayAtmak mokShamArga chhoDIne, tenA pratipakShabhUt mithyAtva, rAgAdimAn
sneh na karavo evun tAtparya chhe. kahyun paN chhe ke ‘‘तावदेव सुखी जीवो यावन्न स्निह्यते क्वचित् ।
स्नेहानुविद्धहृदयं दुःखमेव पदे पदे ।।’’ (artha — jIv tyAn sudhI sukhI chhe ke jyAn sudhI jagatanA
koIpaN padArtha pratye sneh karato nathI. snehathI vIndhAyelun (snehayukta) hRuday Dagale-Dagale dukh
ja pAme chhe. 115.
have, snehanA doShane draShTAnt vaDe draDh kare chhe —
रागादिस्नेहप्रतिपक्षभूते वीतरागपरमात्मपदार्थध्याने स्थित्वा शुद्धात्मतत्त्वाद्विपरीतं हे
योगिन् स्नेहं परित्यज । कस्मात् । स्नेहो भद्रः समीचीनो न भवति । तेन स्नेहेनासक्तं सकलं
जगन्निःस्नेहशुद्धात्मभावनारहितं विविधशारीरमानसरूपं बहुदुःखं सहमानं पश्येति । अत्र
भेदाभेदरत्नत्रयात्मकमोक्षमार्गं मुक्त्वा तत्प्रतिपक्षभूते मिथ्यात्वरागादौ स्नेहो न कर्तव्य इति
तात्पर्यम् । उक्तं च — ‘‘तावदेव सुखी जीवो यावन्न स्निह्यते क्वचित् । स्नेहानुविद्धहृदयं दुःखमेव
पदे पदे ।।’’ ।।११५।।
अथ स्नेहदोषं द्रष्टान्तेन द्रढयति —
२४६) जल-सिंचणु पय-णिद्दलणु पुणु पुणु पीलण-दुक्खु ।
णेहहँ लग्गिवि तिल-णियरु जंति सहंतउ पिक्खु ।।११६।।
जलसिञ्चन पादनिर्दलनं पुनः पुनः पीडनदुःखम् ।
स्नेहं लगित्वा तिलनिकरं यन्त्रेण सहमानं पश्य ।।११६।।
भावार्थ : — यहाँ भेदाभेदरत्नत्रयरूप मोक्षके मार्गसे विमुख होकर मिथ्यात्व रागादिमें
स्नेह नहीं करना, यह सारांश है । क्योंकि ऐसा कहा भी है, कि जब तक यह जीव जगत्से
स्नेह न करे, तब तक सुखी है, और जो स्नेह सहित हैं, जिनका मन स्नेहसे बँध रहा है, उनको
हर जगह दुःख ही है ।।११५।।
आगे स्नेहका दोष दृष्टान्तसे दृढ़ करते हैं —
गाथा – ११६
अन्वयार्थ : — [तिलनिकरं ] जैसे तिलोंका समूह [स्नेहं लगित्वा ] स्नेह (चिकनाई)