gnānanā abhāvarūp doṣh āvato nathī. e doṣh kem nathī āvato? jem ek ja agni
bāḷe chhe māṭe te dāhak chhe ane pakāve chhe māṭe te pāchak chhe; viṣhayanā bhedathī agni
(dāhak ane pāchak) em be prakāranā bhedarūp thāy chhe; tevī ja rīte abhedanayathī chaitanya
ek ja hovā chhatān bhedanayanī vivakṣhāmān jyāre ātmānun grahaṇ karavā pravr̥utta thāy chhe,
tyāre tene ‘darshan’ evun nām maḷe chhe ane pachhī jyāre parapadārthanun grahaṇ karavāne pravr̥utta
thāy chhe, tyāre tene ‘gnān’ sañgnā maḷe chhe — e rīte viṣhayanā bhedathī chaitanyanā be bhed
thāy chhe. visheṣh e chhe ke jo darshanane sāmānyanun grāhak ane gnānane visheṣhanun grāhak
kahevāmān āve to gnānane pramāṇapaṇun prāpta thatun nathī. prashnaḥ — kaī rīte? uttaraḥ —
vastune grahaṇ kare te pramāṇ chhe. vastu sāmānya – visheṣhātmak chhe. gnāne vastunā ekadeshanun –
visheṣhanun ja grahaṇ karyun, vastunun grahaṇ na karyun. siddhāntathī to nishchayanayanī apekṣhāe guṇ
ane guṇī abhinna chhe tethī sanshay, vimoh ane vibhram vinā vastunun je gnān te
gnānasvarūp ātmā ja pramāṇ chhe; te dīpakanī jem sva ane paranā sāmānya ane visheṣhane
jāṇe chhe te kāraṇe abhedapaṇe tene ja (te ātmāne ja) pramāṇapaṇun chhe.
shaṅkāḥ — jo darshan bāhyaviṣhayanun grahaṇ na kare to āndhaḷānī jem badhā manuṣhyone
andhapaṇāno prasaṅg āve. uttaraḥ — em na kahevun joīe, kāraṇ ke bāhya viṣhayamān
darshanano abhāv hovā chhatān (arthāt temān darshan nahi pravartatun hovā chhatān) ātmā gnān
च जानातीत्यात्मपरिज्ञानाभावदूषणं न प्राप्नोति । कस्मादिति चेत् ? यथैकोऽप्यग्निर्दहतीति
दाहकः पचतीति पाचकः, विषयभेदेन द्विधा भिद्यते । तथैवाभेदनयेनैकमपि चैतन्यं
भेदनयविवक्षायां यदात्मग्राहकत्वेन प्रवृत्तं तदा तस्य दर्शनमिति संज्ञा, पश्चात् यच्च
परद्रव्यग्राहकत्वेन प्रवृत्तं तस्य ज्ञानसंज्ञेति विषयभेदेन द्विधा भिद्यते । किं च, यदि
सामान्यग्राहकं दर्शनं विशेषग्राहकं ज्ञानं भण्यते, तदा ज्ञानस्य प्रमाणत्वं न प्राप्नोति ।
कस्मादिति चेत् ? वस्तुग्राहकं प्रमाणं; वस्तु च सामान्यविशेषात्मकं; ज्ञानेन पुनर्वस्त्वेकदेशो
विशेष एव गृहीतो; न च वस्तु । सिद्धान्तेन पुनर्निश्चयेन गुणगुणिनोरभिन्नत्वात् संशय-
विमोहविभ्रमरहितवस्तुज्ञानस्वरूपात्मैव प्रमाणम् । स च प्रदीपवत् स्वपरगतं सामान्यं विशेषं
च जानाति । तेन कारणेनाभेदेन तस्यैव प्रमाणत्वमिति ।
अथ मतं — यदि दर्शनं बहिर्विषये न प्रवर्त्तते तदान्धवत् सर्वजनानामन्धत्वं
प्राप्नोतीति ? नैवं वक्तव्यम् । बहिर्विषये दर्शनाभावेऽपि ज्ञानेन विशेषेण सर्वं परिच्छिनत्तीति ।
अयं तु विशेषः — दर्शनेनात्मनि गृहीते सत्यात्माविनाभूतं ज्ञानमपि गृहीतं भवति; ज्ञाने च
mokṣhamārga adhikār [ 211