kahān jainashāstramāḷā ]
iṣhṭopadesh
[ 139
vistār chhe. ame tene paṇ abhinandīe chhīe (tene paṇ ame shraddhānī draṣhṭie āvakārīe
chhīe) – evo bhāv chhe.
bhāvārtha : — jīv ane pudgal ekabījāthī bhinna chhe; tethī jīv, pudgalanun ane
pudgal jīvanun kāī kārya karī shake nahi, chhatān teo ekabījānun kārya kare chhe em mānavāmān
āve to banne dravyonī bhinnatā rahetī nathī ane abhiprāyamān dravyono abhāv thāy chhe.
evī mānyatā jyān sudhī hoy tyān sudhī jīvane bhedagnānarūp pariṇati thāy nahi.
ātmasanmukh thaī bhedagnān dvārā ātmatattvano nirṇay karavo e tattva – kathanano sār
chhe. vistār ruchivāḷā shiṣhyone lakṣhamān rākhī āchārye je bhed – prabhedathī kathan karyun chhe e
badho teno (te tattva – saṅgrahano) ja vistār chhe. ṭīkākār tene abhinande chhe – saharṣha svīkāre
chhe. (50).
āchārya, shāstranā adhyayananun sākṣhāt tathā paramparāe prāpta thatā phaḷanun pratipādan
kare chheḥ —
(vasantatilakā)
iṣhṭopadesh matimān bhaṇī surīte,
mānāpamān tu sahe nij sāmyabhāve,
वयमभिनन्दाम इति भावः ।।
आचार्यः शास्त्राध्ययनस्य साक्षात्पारम्पर्येण च फलं प्रतिपादयति : —
इष्टोपदेशमिति सम्यगधीत्य धीमान्,
मानापमानसमतां स्वमताद् वितन्य ।
‘जीव जुदा है और पुद्गल जुदा है’ समझानेके लिए ही कहा गया है । जो विस्तार किया
है । उसको भी हम श्रद्धाकी दृष्टिसे देखते हैं ।।५०।।
आचार्य शास्त्रके अध्ययन करनेका साक्षात् अथवा परम्परासे होनेवाले फलको
बतलाते हैं —
इष्टरूप उपदेशको, पढ़े सुबुद्धि भव्य ।
मान अमानमें साम्यता, निज मनसे कर्तव्य ।।