‘nā, ityādi.’ te sārun nathī. shun te? pad. kevun (pad)? narak sambandhī (pad) shā
vaḍe (prāpta thayelun), avratothī arthāt hinsādi pariṇāmathī utpanna thayelā pāpo vaḍe (prāpta
thayelun) [‘बत’ shabda khed – kaṣhṭanā arthamān chhe] ‘are! to vrat ane avrat jenun nimitta chhe
tevān dev ane nārak e be pakṣhomān samānatā āvashe.’ evī (shiṣhyanī) āshaṅkā thatān ‘te
bannemān taphāvat chhe,’ em chhāyā ityādi draṣhṭānta dvārā pragaṭ karī (āchārya) kahe chhe —
koṇ te? bhed – antar. kevo? mahān – moṭo, koṇ beu vachche? be pathiko vachche. shun karatā?
potānā kāryanā aṅge nagaramān gayelā ane tyānthī pāchhā āvatā potānā trījā sāthīnī
mārgamān pratīkṣhā karatā – rāh jotā. te banne kevā hoī? chhāyā ane tāpamān beṭhelā hoī.
[chhāyā ane ātap – te chhāyātap, temān beṭhelā]. eno artha ā pramāṇe chheḥ — trījā
(sāthīnā) āgamanakāl sudhī, jem chhāyāmān beṭhelo (pathik) sukhethī bese chhe ane tāpamān
beṭhelo (pathik) duḥkhathī bese chhe, tem jyān sudhī sudravyādi muktinān kāraṇo prāpta thāy,
tyān sudhī vratādi ācharaṇ karanār te ātmā – jīv svargādi sthānomān sukhathī rahe chhe ane
bījo (avratādi ācharanār) narakādi sthānomān duḥkhathī rahe chhe.
bhāvārtha : — jem chhāyāmān besī potānā mitranī rāh jonār musāphar sukhī thāy
chhe ane taḍakāmān besī tenī rāh jonār bījo musāphar duḥkhī thāy chhe, tem samyagdraṣhṭi
jīv jyāre nirvikalpa dashāmān rahī shakato nathī, tyāre tene heyabuddhie vratādipālanano
shubhabhāv āve chhe ane te shubhabhāvanā nimitte te svargādisthānomān sukh bhogave chhe.
samyagdraṣhṭine narakamān javā jevā bhāv thatā ja nathī; parantu hinsādi avratanā ashubh bhāv
छायेत्यादि । भवति । कोऽसौ ? भेदः अन्तरं । किंविशिष्टो ? महान् बृहन् । कयोः ?
पथिकयोः । किं कुर्वतोः ? स्वकार्यशान्नगरांतर्गतं तृतीयं स्वसार्थिकमागच्छन्तं पथि प्रतिपालयतोः
प्रतीक्षमाणयोः । किंविशिष्टयोः सतोः ? छायातपस्थयोः छाया च आतपश्च छायातपौ तयोः
स्थितयोः । अयमर्थो यथैव छायास्थितस्तृतीया गमनकालं यावत्सुखेन तिष्ठति आतपस्थितश्च
विशदार्थ — अपने कार्यके वशसे नगरके भीतर गए हुए तथा वहाँसे वापिस
आनेवाले अपने तीसरे साथीकी मार्गमें प्रतीक्षा करनेवाले, जिनमेंसे एक तो छायामें बैठा
हुआ है और दूसरा धूपमें बैठा हुआ है – दो व्यक्तियोंमें जैसे बड़ा भारी अन्तर है, अर्थात्
छायामें बैठनेवाला तीसरे पुरुषके आने तक सुखसे बैठा रहता है, और धूपमें बैठनेवाला
दुःखके साथ समय व्यतीत करता रहता है । उसी तरह जब तक मुक्तिके कारणभूत अच्छे
द्रव्य, क्षेत्र, काल, भाव आदिक प्राप्त होते हैं, तब तक व्रतादिकोंका आचरण करनेवाला
kahān jainashāstramāḷā ]
iṣhṭopadesh
[ 9