koī shaṅkā kare chheḥ — kevaḷagnān samasta āvaraṇarahit shuddha chhe to tenun kāraṇ
paṇ samasta āvaraṇarahit shuddha hovun joīe, kāraṇ ke ‘upādānakāraṇ jevun kārya hoy
chhe,’ evun shāstranun vachan chhe. teno uttar āpavāmān āve chheḥ — āpe je kahyun te
to yogya chhe, parantu upādānakāraṇ paṇ kāryathī ekadesh bhinna hoy chhe; jem soḷavalā
suvarṇarūp kāryanun nīchenī avasthāvāḷā (pandaravalādirūp) suvarṇarūp upādānakāraṇ ekadesh
bhinna hoy chhe ane jem māṭīnā kaḷasharūp kāryanun māṭīnā piṇḍ – sthās – kosh – kushularūp
upādānakāraṇ ekadesh bhinna hoy chhe tem. jo ekānte upādānakāraṇano kāryanī sāthe
abhed ke bhed hoy to pūrvokta suvarṇa ane māṭīnā be draṣhṭāntanī jem kāryakāraṇabhāv
siddha thāy nahi. āthī, shun siddha thayun? (em, siddha thayun ke) ekadesh – nirāvaraṇ
hovāthī, kṣhāyopashamik gnānarūp lakṣhaṇavāḷun, ekadesh - pragaṭarūp, vivakṣhit - ekadesh - shuddhanaye
‘samvar’ shabdathī vāchya shuddhopayogasvarūp (shuddhopayoganun svarūp) muktinun kāraṇ thāy chhe.
ane je labdhi - aparyāptak sūkṣhmanigodiyā jīvamān nitya ughāḍarūpe āvaraṇarahit gnān
sāmbhaḷavāmān āve chhe, te paṇ sūkṣhmanigodanā sarvajaghanya kṣhayopashamanī apekṣhāthī
nirāvaraṇ chhe, sarvathā āvaraṇarahit nathī. shaṅkāḥ — te āvaraṇarahit kem rahe chhe?
uttaraḥ — jo te jaghanya gnānanun paṇ āvaraṇ thāy, to jīvano abhāv prāpta thāy.
vāstavik rīte to uparanā kṣhayopasham - gnānanī apekṣhāe ane kevaḷagnānanī apekṣhāe te
gnān paṇ āvaraṇasahit chhe ane sansārī jīvone kṣhāyikagnānano abhāv hovāthī (te
कश्चिदाह — केवलज्ञानं सकलनिरावरणं शुद्धं तस्य कारणेनापि सकलनिरावरणेन
शुद्धेन भाव्यम्, उपादानकारणसदृशं कार्यं भवतीति वचनात् । तत्रोत्तरं दीयते — युक्तमुक्तं
भवता परं किन्तूपादानकारणमपि षोडशवर्णिकासुवर्णकार्यस्याधस्तनवर्णिकोपादानकारणवत्,
मृन्मयकलशकार्यस्य मृत्पिण्डस्थासकोशकुशूलोपादानकारणवदिति च कार्यादेकदेशेन भिन्नं
भवति । यदि पुनरेकान्तेनोपादानकारणस्य कार्येण सहाभेदो भेदो वा भवति, तर्हि
पूर्वोक्तसुवर्णमृत्तिकादृष्टान्तद्वयवत्कार्यकारणभावो न घटते । ततः किं सिद्धं ? एकदेशेन
निरावरणत्वेन क्षायोपशमिकज्ञानलक्षणमेकदेशव्यक्तिरूपं विवक्षितैकदेशशुद्धनयेन संवरशब्दवाच्यं
शुद्धोपयोगस्वरूपं मुक्तिकारणं भवति । यच्च लब्ध्यपर्याप्तसूक्ष्मनिगोदजीवे नित्योद्घाटं निरावरणं
ज्ञानं श्रूयते तदपि सूक्ष्मनिगोदसर्वजघन्यक्षयोपशमापेक्षया निरावरणं, न च सर्वथा । कस्मादिति
चेत् ? तदावरणे जीवाभावः प्राप्नोति । वस्तुत उपरितनक्षायोपशमिकज्ञानापेक्षया
केवलज्ञानापेक्षया च तदपि सावरणं, संसारिणां क्षायिकज्ञानाभावाच्च क्षायोपशमिकमेव । यदि
110 ]
br̥uhad – dravyasaṅgrah