kahAn jainashAstramALA ]
iShTopadesh
[ 91
यतश्चैवं तत एनं संयोगं सर्वं निःशेषं त्यजामि । कैः क्रियमाणं ? मनोवाक्कायकर्मभिर्मनोवर्गणा-
द्यालम्बनैरात्मप्रदेशपरिस्पंदैस्तैरेवा त्यजामि । अयमभिप्रायो मनोवाक्कायान्प्रतिपरिस्पन्दमान
नात्मप्रदेशान् भावतो निरुद्धामि । तद्भेदाभेदाभ्यासमूलत्वात्सुखदुःखैकफलनिर्वृतिसंसृत्योः ।
तथा चोक्तं [समाधितन्त्रे ]
‘‘स्वबुद्धया यावद् गृह्णीयात्कायवाकचेतसां त्रयम् ।
संसारस्तावदेतेषां भेदाभ्यासे तु निर्वृतिः’’ ।।६२।।
sanyogane lIdhe arthAt dehAdinA sambandhane lIdhe hoy chhe ( – arthAt dehAdinA sambandhane lIdhe
prANIone anek dukho bhogavavAn paDe chhe). tethI te sarva sanyogane (tenA pratyenA rAgane)
hun sampUrNapaNe chhoDun chhun. shA vaDe karavAmAn AvatA (sambandhane)? man – vachan – kAyanI kriyAthI,
manovargaNAdinA AlambanathI AtmapradeshonA parispanda dvArA (karavAmAn AvatA sambandhane) ja
hun chhoDun chhun. Ano abhiprAy e chhe ke man – vachan – kAy prati (tenA AlambanathI) parispanda
thatA AtmAnA pradeshone hun bhAvathI rokun chhun, kAraN ke sukh – dukh jenun ek phaL chhe tevA
mokSha – sansAranun tevA bhedAbhedano abhyAs mUl chhe. ( – arthAt AtmA, man – vachan – kAyathI
bhinna chhe – evA bhed – abhyAsathI sukharUp mokShanI prApti thAy chhe ane AtmA, man –
vachan – kAyathI abhinna chhe – evA abhed abhyAsathI dukharUp sansAranI prApti thAy chhe).
tathA ‘समाधितंत्र’ — shlok 62mAn kahyun chhe ke —
‘jyAn sudhI sharIr, vANI ane man – e traNane ‘e mArAn chhe’ evI AtmabuddhithI
(jIv) grahaN kare chhe. tyAn sudhI sansAr chhe ane jyAre temanAthI bhed – buddhino (arthAt
AtmA sharIrAdithI bhinna chhe – evI bhedabuddhino) abhyAs kare chhe, tyAre mukti thAy chhe.’
मन, वचन, कायका आलम्बन लेकर चंचल होनेवाले आत्माके प्रदेशोंको भावोंसे रोकता हूँ ।
‘आत्मा मन, वचन, कायसे भिन्न है’, इस प्रकारके अभ्याससे सुखरूप एक फलवाले मोक्षकी
प्राप्ति होती है और मन, वचन, कायसे आत्मा अभिन्न है, इस प्रकारके अभ्याससे दुःखरूप
एक फलवाले संसारकी प्राप्ति होती है, जैसा पूज्यपादस्वामीने समाधिशतकमें कहा है —
‘‘स्वबुद्धया यत्तु गृह्णीयात्०’’
‘‘जब तक शरीर, वाणी और मन इन तीनोंको ये ‘स्व हैं – अपने हैं’ इस रूपमें
ग्रहण करता रहता है । तब तक संसार होता है और जब इनसे भेद-बुद्धि करनेका अभ्यास
हो जाता है, तब मुक्ति हो जाती है ।’’ ।।२८।।