kahAn jainashAstramALA ]
iShTopadesh
[ 17
एवं च संसारसुखे एव निर्बन्धं कुर्वन्तं प्रबोध्यं तत्सुखदुःखस्य भ्रांतत्वप्रकाशनाय आचार्यः
प्रबोधयति —
वासनामात्रमेवैतत्सुखं दुःखं च देहिनाम् ।
तथाह्युद्वेजयन्त्येते भोगा रोगा इवापदि ।।६।।
टीका — एतत् प्रतीयमानमैंद्रियकं सुखं दुःखं चास्ति । कीदृशं ? वासनामात्रमेव,
जीवस्योपकारकत्वापकारकत्वाभावेन परमार्थतो देहादावुपेक्षणीये । तत्त्वानवबोधादिदं
ममेष्टमुपकारकत्वादिदं चानिष्टमपकारकत्त्वादिति विभ्रमाज्जातः संस्कारो वासना,
संसार सम्बन्धी सुखमें ही सुखका आग्रह करनेवाले शिष्यको ‘संसार सम्बन्धी सुख
और दुःख भ्रान्त हैं ।’ यह बात बतलानेके लिए आचार्य आगे लिखा हुआ श्लोक कहते
हैं —
विषयी सुख दुःख मानते, है अज्ञान प्रसाद ।
भोग रोगवत् कष्टमें, तन मन करत विषाद ।।६।।
अर्थ — देहधारियोंको जो सुख और दुःख होता है, वह केवल कल्पना (वासना
या संस्कार) जन्य ही है । देखो ! जिन्हें लोकमें सुख पैदा करनेवाला समझा जाता है,
evI rIte sansAr sambandhI sukhano ja Agrah rAkhatA shiShyane sansAr sambandhI
sukhadukhanun bhrAntipaNun prakAshavA mATe AchArya prabodhe chhe (samajAve chhe) —
sukhadukh sansArInAn, vAsanA janya tun mAn,
ApadamAn dukhakAr te, bhogo rog samAn. 6
anvayArtha : — [देहिनां ] dehadhArIonAn [एतत् सुखं दुःख च ] te sukh tathA dukh
[वासनामात्रम् एव ] keval vAsanA – mAtra ja hoy chhe. [तथा हि ] vaLI [एते भोगाः ] te (sukh-
dukharUp) (bhogo) [आपदि ] ApattinA samaye [रोगाः इव ] rogonI jem (prANIone)
[उद्वेजयन्ति ] udvelit (Akulit) kare chhe.
TIkA : — pratIti karavAmAn AvatAn te indriyajanit sukh – dukh chhe. (te) kevAn chhe?
(te) keval vAsanAmAtra ja chhe. jIvane (dehAdi padArtho) upakArak tathA apakArak nahi
hovAthI, paramArthe dehAdi (padArtha) viShe te upekShaNIy chhe. temAn tattvagnAnanA abhAve, ‘A