kahān jainashāstramāḷā ]
iṣhṭopadesh
[ 91
यतश्चैवं तत एनं संयोगं सर्वं निःशेषं त्यजामि । कैः क्रियमाणं ? मनोवाक्कायकर्मभिर्मनोवर्गणा-
द्यालम्बनैरात्मप्रदेशपरिस्पंदैस्तैरेवा त्यजामि । अयमभिप्रायो मनोवाक्कायान्प्रतिपरिस्पन्दमान
नात्मप्रदेशान् भावतो निरुद्धामि । तद्भेदाभेदाभ्यासमूलत्वात्सुखदुःखैकफलनिर्वृतिसंसृत्योः ।
तथा चोक्तं [समाधितन्त्रे ]
‘‘स्वबुद्धया यावद् गृह्णीयात्कायवाकचेतसां त्रयम् ।
संसारस्तावदेतेषां भेदाभ्यासे तु निर्वृतिः’’ ।।६२।।
sanyogane līdhe arthāt dehādinā sambandhane līdhe hoy chhe ( – arthāt dehādinā sambandhane līdhe
prāṇīone anek duḥkho bhogavavān paḍe chhe). tethī te sarva sanyogane (tenā pratyenā rāgane)
hun sampūrṇapaṇe chhoḍun chhun. shā vaḍe karavāmān āvatā (sambandhane)? man – vachan – kāyanī kriyāthī,
manovargaṇādinā ālambanathī ātmapradeshonā parispanda dvārā (karavāmān āvatā sambandhane) ja
hun chhoḍun chhun. āno abhiprāy e chhe ke man – vachan – kāy prati (tenā ālambanathī) parispanda
thatā ātmānā pradeshone hun bhāvathī rokun chhun, kāraṇ ke sukh – duḥkh jenun ek phaḷ chhe tevā
mokṣha – sansāranun tevā bhedābhedano abhyās mūl chhe. ( – arthāt ātmā, man – vachan – kāyathī
bhinna chhe – evā bhed – abhyāsathī sukharūp mokṣhanī prāpti thāy chhe ane ātmā, man –
vachan – kāyathī abhinna chhe – evā abhed abhyāsathī duḥkharūp sansāranī prāpti thāy chhe).
tathā ‘समाधितंत्र’ — shlok 62mān kahyun chhe keḥ —
‘jyān sudhī sharīr, vāṇī ane man – e traṇane ‘e mārān chhe’ evī ātmabuddhithī
(jīv) grahaṇ kare chhe. tyān sudhī sansār chhe ane jyāre temanāthī bhed – buddhino (arthāt
ātmā sharīrādithī bhinna chhe – evī bhedabuddhino) abhyās kare chhe, tyāre mukti thāy chhe.’
मन, वचन, कायका आलम्बन लेकर चंचल होनेवाले आत्माके प्रदेशोंको भावोंसे रोकता हूँ ।
‘आत्मा मन, वचन, कायसे भिन्न है’, इस प्रकारके अभ्याससे सुखरूप एक फलवाले मोक्षकी
प्राप्ति होती है और मन, वचन, कायसे आत्मा अभिन्न है, इस प्रकारके अभ्याससे दुःखरूप
एक फलवाले संसारकी प्राप्ति होती है, जैसा पूज्यपादस्वामीने समाधिशतकमें कहा है —
‘‘स्वबुद्धया यत्तु गृह्णीयात्०’’
‘‘जब तक शरीर, वाणी और मन इन तीनोंको ये ‘स्व हैं – अपने हैं’ इस रूपमें
ग्रहण करता रहता है । तब तक संसार होता है और जब इनसे भेद-बुद्धि करनेका अभ्यास
हो जाता है, तब मुक्ति हो जाती है ।’’ ।।२८।।