kahān jainashāstramāḷā ]
iṣhṭopadesh
[ 107
upāy māre (ātmāe) sevavā yogya chhe evo bodh karato hovāthī tathā svayam mokṣhasukhanā
upāyamān svane (ātmāne) prayukta karato (yojato) hovāthī, ‘ā sudurlabh mokṣhasukhanā
upāyamān, he durātman ātmā! tun svayam āj sudhī pravr̥utta thayo nahi’ e rīte tyān
(upāyamān) apravr̥utta ātmāne pravartāvanār hovāthī (ātmā ja ātmāno guru chhe).
bhāvārthaḥ — mokṣhasukhano abhilāṣhī ātmā svayam ātmāno guru chhe, kāraṇ ke te
svayam ja potānun kalyāṇ ichchhe chhe, te svayam potāne mokṣhanā upāyano bodh kare chhe ane svayam
potāne mokṣhasukhanā upāyamān yoje chhe (lagāve chhe).
shrī samādhitantra shlok* 75mān kahyun chhe keḥ —
‘ātmā ja ātmāne janma – maraṇarūp sansāramān bhramaṇ karāve chhe ane ātmā ja
ātmāne nirvāṇ prati laī jāy chhe, māṭe nishchayathī ātmā ja ātmāno guru chhe, bījo
koī guru nathī.’
ahīn shiṣhya ākṣhep karī kahe chhe — ‘‘e rīte anyanī upāsanā prāpta thatī nathī,
arthāt he bhagavan! ukta nīti anusār paranā gurupaṇāno+ abhāv thatān, mumukṣhune
बोधकत्वात् । तथाहि ते मोक्षसुखोपाये स्वयं स्वस्य प्रयोक्तृत्वात् । अस्मिन् सुदुर्लभे मोक्षसुखोपाये
दुरात्मन्नात्मन्स्वयमद्यापि न प्रवृत्तः इति । तत्रावर्त्तमानस्यात्मनः प्रवर्त्तकत्वात् ।
अथ शिष्यः साक्षेपमाह । एवं नान्योपास्तिः प्राप्नोतीति भगवन्नुक्तनीत्या परस्यगुरुत्वे
चाहिए । इसी तरह अपने आपको मोक्ष-उपायमें लगानेवाला भी वह स्वयं हो जाता है, कि
इस सुदुर्लक्ष मोक्ष सुखोपायमें हे दुरात्मन् आत्मा ! तुम आज तक अर्थात् अभी तक भी
प्रवृत्त नहीं हुए । इस प्रकार अभी तक न प्रवर्तनेवाले आत्माका प्रवर्तक भी हुआ करता
है । इसलिये स्वयं ही आत्मा अपने कल्याणका चाहनेवाला, अपनेको सुखोपाय बतलानेवाला
और सुखोपायमें प्रवृत्ति करनेवाला होनेसे अपना गुरु है ।।३४।।
यहाँ पर शिष्य आक्षेप सहित कहता है कि इस तरह तो अब अन्य दूसरोंकी क्यों
*नयत्यान्मानमात्मैव जन्म निर्वाणमेव वा ।
गुरुरात्मात्मनस्तस्मान्नान्योऽस्ति परमार्थतः ।।७५।।[समाधितन्त्रे – श्री पूज्यपादाचार्यः ]
+iḍar sarasvatī bhaṇḍāranī hastalikhit pratamān ‘परस्परगुरुत्वे निश्चिते’ne badale ‘परस्यगुरुत्वे निरस्ते’ shabdo
chhe ane te yogya lāge chhe. tethī te pramāṇe ahīn artha karyo chhe.