kahān jainashāstramāḷā ]
iṣhṭopadesh
[ 17
एवं च संसारसुखे एव निर्बन्धं कुर्वन्तं प्रबोध्यं तत्सुखदुःखस्य भ्रांतत्वप्रकाशनाय आचार्यः
प्रबोधयति —
वासनामात्रमेवैतत्सुखं दुःखं च देहिनाम् ।
तथाह्युद्वेजयन्त्येते भोगा रोगा इवापदि ।।६।।
टीका — एतत् प्रतीयमानमैंद्रियकं सुखं दुःखं चास्ति । कीदृशं ? वासनामात्रमेव,
जीवस्योपकारकत्वापकारकत्वाभावेन परमार्थतो देहादावुपेक्षणीये । तत्त्वानवबोधादिदं
ममेष्टमुपकारकत्वादिदं चानिष्टमपकारकत्त्वादिति विभ्रमाज्जातः संस्कारो वासना,
संसार सम्बन्धी सुखमें ही सुखका आग्रह करनेवाले शिष्यको ‘संसार सम्बन्धी सुख
और दुःख भ्रान्त हैं ।’ यह बात बतलानेके लिए आचार्य आगे लिखा हुआ श्लोक कहते
हैं —
विषयी सुख दुःख मानते, है अज्ञान प्रसाद ।
भोग रोगवत् कष्टमें, तन मन करत विषाद ।।६।।
अर्थ — देहधारियोंको जो सुख और दुःख होता है, वह केवल कल्पना (वासना
या संस्कार) जन्य ही है । देखो ! जिन्हें लोकमें सुख पैदा करनेवाला समझा जाता है,
evī rīte sansār sambandhī sukhano ja āgrah rākhatā shiṣhyane sansār sambandhī
sukhaduḥkhanun bhrāntipaṇun prakāshavā māṭe āchārya prabodhe chhe (samajāve chhe)ḥ —
sukhaduḥkh sansārīnān, vāsanā janya tun mān,
āpadamān duḥkhakār te, bhogo rog samān. 6
anvayārtha : — [देहिनां ] dehadhārīonān [एतत् सुखं दुःख च ] te sukh tathā duḥkh
[वासनामात्रम् एव ] keval vāsanā – mātra ja hoy chhe. [तथा हि ] vaḷī [एते भोगाः ] te (sukh-
duḥkharūp) (bhogo) [आपदि ] āpattinā samaye [रोगाः इव ] rogonī jem (prāṇīone)
[उद्वेजयन्ति ] udvelit (ākulit) kare chhe.
ṭīkā : — pratīti karavāmān āvatān te indriyajanit sukh – duḥkh chhe. (te) kevān chhe?
(te) keval vāsanāmātra ja chhe. jīvane (dehādi padārtho) upakārak tathā apakārak nahi
hovāthī, paramārthe dehādi (padārtha) viṣhe te upekṣhaṇīy chhe. temān tattvagnānanā abhāve, ‘ā