have shārīrik duḥkhathī mānasik duḥkh moṭun chhe — em kahe chheḥ —
सारीरियदुक्खादो माणसदुक्खं हवेइ अइपउरं ।
माणसदुक्खजुदस्स हि विसया वि दुहावहा हुंति ।।६०।।
शारीरिकदुःखतः मानसदुःखं भवति अतिप्रचुरम् ।
मानसदुःखयुतस्य हि विषयाः अपि दुःखावहाः भवन्ति ।।६०।।
arthaḥ — koī samaje ke sharīrasambandhī duḥkh moṭun chhe ane
mānasik duḥkh alpa chhe. tene ahīn kahe chhe ke shārīrik duḥkhathī
mānasik duḥkh ghaṇun tīvra chhe – moṭun chhe; juo, mānasik duḥkh sahit
puruṣhane anya ghaṇā viṣhayo hoy topaṇ teo duḥkhadāyak bhāse chhe.
bhāvārthaḥ — manamān chintā thāy tyāre sarva sāmagrī duḥkharūp ja
bhāse chhe.
देवाणं पि य सुक्खं मणहरविसएहिं कीरदे जदि ही ।
विसयवसं जं सुक्खं दुक्खस्स वि कारणं तं पि ।।६१।।
देवानां अपि च सुखं मनोहरविषयैः क्रियते यदि हि ।
विषयवशं यत्सुखं दुखस्य अपि कारणं तत् अपि ।।६१।।
arthaḥ — devone manohar viṣhayothī jo sukh chhe em vichāravāmān
āve to te pragaṭapaṇe sukh nathī. je viṣhayone ādhīn sukh chhe te
duḥkhanun ja kāraṇ chhe (duḥkh ja chhe).
bhāvārthaḥ — anya nimittathī sukh mānavāmān āve te bhram chhe,
kāraṇ ke je vastu sukhanā kāraṇarūp mānavāmān āve chhe te ja vastu
kāḷāntaramān duḥkhanā ja kāraṇarūp thāy chhe.
e pramāṇe vichār karatān sansāramān koī ṭhekāṇe paṇ sukh nathī
em kahe chheḥ —
एवं सुट्ठु असारे संसारे दुक्खसायरे घोरे ।
किं कत्थ वि अत्थि सुहं वियारमाणं सुणिच्छयदो ।।६२।।
30 ]
[ svāmikārttikeyānuprekṣhā